Záleží od toho, kto sa pozerá.

Autor: Ľubica Noščáková | 12.6.2013 o 13:06 | (upravené 13.6.2013 o 0:38) Karma článku: 9,61 | Prečítané:  844x

Pozeráme sa na ten istý svet. Spolu. Zdanlivo všetko rovnaké. Ten istý okamih. Ten istý svet. Tá istá situácia. Tí istí ľudia, dej, kulisy... A predsa máme každý iný zážitok. Preto som taká vďačná za tie kráke požehnané chvíle, kedy nám je dopriate vidieť svet nielen očami, ale aj srdcom niekho iného. To je dar od jedinečných detí v našom živote.

MDD. Deň, kedy sa všetci snažia byť k deťom pozorní. Tlačíme sa  v rade na trampolíny./ Tie, kde sa lieta, mami! / Moje dve dcéry a ich dve priateľky. Rad je dlhší, deti čakajú a hrajú sa pritom. Otecka, ktorý stál v rade pred nami so svojím synom, príde vystriedať maminka. Vyzerá ako víla z rozprávky. Dlhá rozviata sukňa, živôtiková blúzička, korálky a náušničky, ktoré cinkotavo tancujú vo vetre. Larika, naša jedinečná priateľka, otvorí obrovské oči plné obdivu, urobí krok vpred a s neskrývaným obdivom, tak, ako to len ona vie, povie slovo, ktoré sa jej tlačí na jazyk: "Krásna! "- vydýchne a natiahne dlaň, aby sa dotkla víly. Víla zhodnotí situáciu, zamračí sa a o krok ustúpi. Lara, ktorú vyjadrovať sa stojí omnoho viac síl, ako je bežné, ba vlastne takmer všetky, ešte stále nenachádza slová, prikročí, pohladí "víle " šaty a s výrazom najvyššieho obdivu , s dôrazom na každé písmenko povie: "Krásna! " To už oná mamička rozhorčene strieľa očami, schováva svojho synka za takmer víliu sukňu /ten vykúka a nechce sa dať/. Nik okrem nej zjavne nevie, čo ju tak rozčúlilo, všetci sa pozeráme na to isté, každému nám beží svoj príbeh. Ten jej je zjavne o tom, že také deti by nemali vôbec chodiť medzi ostatné a keď už, nech si ich rodičia držia aby neobťažovali! Je to také čitateľné... Natiahne ruky, pohyb jasne prezrádza, že Lariku odstrčí. Ja sa nadýchnem a tiež mi asi vidno na čele ten môj rozhorčený príbeh lebo... Stanú sa súčasne tri veci: "Krásna! " povie Larika takmer šeptom a jej poyb naznačuje, že pohladí ruky priravené odstrčiť ju. Mnou mykne a idem zo seba vysypať niečo, čo si nedá za klobúk. Moja šesťročná dcéra Julka schová o hlavu väčšiu Larku za seba a povie: "Nie Lara, krásna si ty. Tá pani je len pekne upravená." A pozerá na ňu rovnakými očami, akými predtým Larka hľadela na "vílu". Ja viem, že aj ja som to mala vedieť vidieť. No zrak mi zatemnilo rozhorčenie z príbehu, ktorý mi vtedy bežal hlavou. V ňom som videla sebeckú ženu, ktorá by si zalúžila príučku. Chystala som sa vyliať na ňu slovne svoju rozhorčenosť, zosmiešniť ju, nech cez zrkadlo ostaných vidí, aká je! A moja malá Julka zatiaľ rozbaľovala jeden z najkrajších darčekov na svete. Ukázala, čo vidí ona. Krásnu a  jedinečnú priateľku. Nič menej, nič viac. Suma sumárum- môj zážitok z danej situácie bol hnev a roztrpčenosť. Jej zážitkom bolo, že videla svoju priateľku v jej celej kráse. Záleží na tom, kto sa pozerá. Fakt. Dobrá správa je, že svoju optiku môžme vedome meniť. Vravím z vlastnej skúsenosti. Tento príbeh sa stal pred rokom. Odvtedy cielene zameraviam svoj pohľad tak, aby videl poloplný pohár. A neplytvám energiou na hnev a rozhorčenie. A svet je plný krásnych vecí. Záleží od toho, kto a ako sa pozerá.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?